Oceány pokrývajú viac ako 70 % povrchu Zeme, no veľká časť ich dna stále nie je detailne preskúmaná. NASA však ukazuje, že na odhaľovanie podmorských pohorí, sopiek a priekop nemusíme vždy vysielať lode so sonarmi. Pomôcť môže aj satelit vo vesmíre, ktorý sleduje nepatrné zmeny výšky oceánskej hladiny spôsobené gravitáciou.
Kľúčovým nástrojom je satelit SWOT (Surface Water and Ocean Topography), ktorý vznikol v spolupráci NASA a francúzskej vesmírnej agentúry CNES. Do vesmíru sa dostal koncom roka 2022 a jeho hlavnou úlohou je presne merať výšku vodnej hladiny na Zemi. Práve tieto merania však vedcom umožňujú nepriamo nahliadnuť aj pod hladinu oceánov a vytvárať mapy oblastí, ktoré doteraz zostávali takmer nepreskúmané.
Morské dno prezrádza gravitácia
Veľké podmorské útvary majú vlastnú hmotnosť a tá mierne ovplyvňuje gravitačné pole Zeme. Nad podmorským pohorím alebo sopkou je gravitačná príťažlivosť o niečo vyššia, čo spôsobí veľmi malé vydutie oceánskej hladiny. Nad hlbokými priekopami môže vzniknúť opačný efekt. Rozdiely sú také nepatrné, že ich človek na hladine prakticky nedokáže spozorovať.
Satelit SWOT ich však dokáže merať s centimetrovou presnosťou pomocou radarového interferometra KaRIn. Vedci následne z týchto zmien vypočítavajú gravitačné anomálie a z nich odhadujú tvar oceánskeho dna. Výsledkom je globálna mapa, na ktorej sa objavujú podmorské pohoria, zlomy, priekopy a tisíce menších útvarov, ktoré staršie satelitné merania nedokázali zachytiť.
Amazing!!! Nasa just mapped the whole Ocean surface from space by using Gravity. https://t.co/tKw4P7xQD0
— AstroScroll (@astroscroll) November 1, 2026
Desaťtisíce ďalších podmorských hôr
Jedným z najväčších prínosov nových dát je schopnosť odhaľovať menšie podmorské vrchy. Staršie satelitné systémy dokázali spoľahlivejšie zachytiť hlavne väčšie útvary, zatiaľ čo SWOT dokáže identifikovať aj podmorské vrchy vysoké menej ako približne 500 metrov. Vedci predpokladajú, že počet identifikovaných podmorských hôr by sa tak mohol zvýšiť z približne 44-tisíc až na 100-tisíc.
Dôležité sú aj takzvané abysálne pahorky, teda rozsiahle zvlnené oblasti oceánskeho dna, ktoré vznikajú pri pohybe tektonických dosiek. Pokrývajú veľkú časť dna svetových oceánov a ich podrobnejšie mapovanie môže vedcom pomôcť lepšie pochopiť geologickú históriu našej planéty. Z ich rozloženia možno získavať informácie o niekdajšom pohybe tektonických dosiek, vzniku oceánskych paniev aj procesoch prebiehajúcich hlboko pod zemským povrchom.
Rok meraní priniesol viac detailov než desaťročia starších dát
Veľkým prekvapením je množstvo informácií, ktoré dokázal SWOT zozbierať za relatívne krátky čas. Dáta získané približne počas jedného roka umožnili vytvoriť globálnu gravitačnú mapu s rozlíšením okolo 8 kilometrov. V niektorých oblastiach obsahuje viac detailov ako mapy vytvorené z približne troch desaťročí predchádzajúcich satelitných meraní.
Satelit pritom pravidelne sleduje približne 90 % povrchu Zeme a opakované merania vedcom umožňujú postupne spresňovať výsledky. Významnou výhodou je aj schopnosť zaznamenávať rozsiahle oblasti oceánov naraz, zatiaľ čo tradičné sonarové mapovanie vyžaduje, aby výskumné plavidlá fyzicky preplávali skúmané územie. Pri rozlohe svetových oceánov ide o mimoriadne časovo náročný proces.
Presnosť máp zvyšuje aj umelá inteligencia
Výskumníci zároveň začali gravitačné údaje zo satelitu kombinovať s meraniami lodných sonarov a modelmi strojového učenia. Novší výskum z roku 2026 ukázal, že umelá inteligencia dokáže z týchto údajov presnejšie odhadnúť skutočnú hĺbku a tvar oceánskeho dna. Pri testoch sa podarilo znížiť chyby odhadov o 23 až 46 % oproti starším postupom.
Najvýraznejšie zlepšenia sa objavili pri mapovaní podmorských priekop a vrcholov podmorských hôr, teda oblastí, kde jednoduchšie matematické modely často strácali presnosť. Kombinácia satelitných meraní, existujúcich sonarových údajov a strojového učenia tak môže výrazne urýchliť vytváranie podrobnejších globálnych máp.
Stále však nepoznáme väčšinu oceánskeho dna
Treba zdôrazniť, že SWOT nevidí priamo cez vodu a nevytvára detailné fotografie oceánskeho dna. Ide o nepriamu rekonštrukciu založenú na gravitačnom poli a výške oceánskej hladiny. Satelit tak dokáže odhaliť rozsiahle geologické útvary, no nedokáže nahradiť podrobné sonarové merania, ktoré zaznamenávajú aj oveľa menšie objekty a jemné detaily terénu.
Podľa medzinárodného projektu Seabed 2030 bolo v apríli 2026 modernými metódami priamo zmapovaných približne 28,7 % svetového oceánskeho dna. Väčšina preto stále zostáva bez podrobného priameho prieskumu. Satelitné merania však dokážu efektívne ukázať, kde sa nachádzajú zaujímavé geologické útvary a kam sa oplatí vyslať výskumné lode alebo autonómne podmorské zariadenia.
Pohľad z vesmíru odhaľuje svet kilometre pod hladinou
Význam projektu preto nespočíva iba v samotnej novej mape. Presnejšie poznanie tvaru oceánskeho dna môže zlepšiť modelovanie oceánskych prúdov, pohybu tepla, tektonických procesov aj šírenia tsunami. Podmorské hory navyše ovplyvňujú prúdenie vody a často vytvárajú špecifické podmienky pre morské ekosystémy, takže nové mapy môžu pomôcť aj biologickému výskumu.
Celý projekt zároveň ukazuje zaujímavý paradox modernej vedy. Na objavovanie jednej z najmenej preskúmaných oblastí našej vlastnej planéty sa dnes pozeráme stovky kilometrov smerom nahor. Práve z vesmíru postupne získavame stále presnejší obraz sveta ukrytého kilometre pod hladinou oceánov, ktorý môže obsahovať ešte desaťtisíce neznámych geologických útvarov.
Komentáre